Pašeráci s ópiom a heroínom vymýšľajú všetky možné cesty, ako preniesť svoj tovar

Už nikto nevie, kto po prvý raz olízal šťavu z nezrelých makovíc a pocítil, že farby naokolo získali nezvyčajne sýty odtieň. Nevedia to ani obyvatelia Mjanmarska, krajiny, ktorá je po Afganistane na druhej najvyššej priečke svetového rebríčka producentov ópia. Ani ich to priveľmi netrápi. Najmä nech sa políčka pekne červenajú.

O tom, že k hraniciam je to už naozaj iba kúsok, nasvedčuje aj vzhľad okolitých obyvateľov. Jemne detské črty Thajčanov pomaly striedajú do siva sfarbené tváre obyvateľov krajiny, ktorá je často spájaná s diktatúrou, kmeňovými konfliktami, ale aj s prekrásnou prírodou, budhistickými stavbami a v neposlednom rade s drogami.

Mjanmarsko poznajú mnohí pod menom Barma. Nové označenie zaviedla až nepopulárna chunta pred necelými dvadsiatimi rokmi s odôvodnením, že názov Barma je koloniálneho pôvodu. Mnohí odporcovia, opozícia a emigranti používajú pôvodný názov ako formu nesúhlasu so súčasným vojenským režimom generála Thana Šweho.

Zvláštnu farbu na tvárach domorodcov, ktorá hneď udrie do očí, spôsobuje blatistá látka tanaka. Táto mentolová esencia je ochranou proti silnému slnečnému žiareniu a ochladzuje pleť. Na líca si ju natierajú najmä ženy a deti, ktoré majú najcitlivejšiu pokožku. Vidiečania so špicatými bambusovými klobúkmi obrábajú ryžové polia ako po stáročia pôdu – byvolmi zapriahnutými do pluhu.

Mnohé bambusové domčeky roztrúsené na svahoch kopcov doteraz nemajú elektrinu. Vozidlá na cestách pripomínajú zraz veteránov a niekedy sa zdá, že pokope držia iba vďaka Budhovej milosti. Vymizli reklamné bilbordy, ktoré sú takmer všade vo svete, akoby ich počet mal vyjadrovať úroveň civilizovanosti. Len kde-tu lemujú cestu tabule s heslami vyzývajúcimi na Šweho podporu. „Tathwei, tatham, tamein! Jedna krv, jeden hlas, jeden vodca!“

„Je to už nejaký čas, prenášal som na korbe bambusové tyče, ktoré boli neprirodzene ťažké,“ odpovie síce nepriamo, ale bez rozpakov štyridsaťročný taxikár Liox-Chin za jazdy k jazeru Inle na otázku, či sa už stretol s ópiom. Po pár ďalších glgoch „domácej“ sa mu jazyk pomaly rozviaže: „Náklad prevzali nejakí muži s čiernym džípom. Nepoznal som ich. Zdalo sa mi čudné, načo taká ceremónia pre pár bambusov, no až potom mi zaplo. Samozrejme, nič som sa nepýtal, veď zaplatili dobre.“

Podľa Liox-China nie je ťažké domyslieť si, čo bolo vnútri. Pašeráci s ópiom a heroínom vymýšľajú všetky možné cesty, ako nenápadne preniesť drahocenný tovar cez krajinu. Jedna z budhistických regúl napríklad zakazuje ničiť sochy osvieteného. Nosiči preto občas pochodujú džungľou s nákladom na prvý pohľad bezcenných sadrových Budhov.

Každá zo sôch však obsahuje zásielku drogy. Policajná hliadka, ktorá sprievod stretne, tuší, že nie všetko je v úplnom v poriadku. Ako riadni budhisti – a Mjanmarčania sú jedni z najstriktnejších na svete – však vedia, že podmienka dosiahnutia nirvány je dôležitejšia ako plnenie predpisov klamlivého pozemského sveta. Preto pochod ignorujú a nechajú ho prejsť. A to nie je ani reč o obrovskej korupcii.

Liox-Chin upozorní aj na priam morbídny spôsob prevážania drog. „Pašeráci ukradnú alebo kúpia vysoko v horách od chudobnej rodiny malé dieťa, to potom zavraždia a vypchajú heroínom,“ hovorí s úsmevom. Nejde o chladnokrvnú iróniu. Barmančania sa rovnako usmievajú, keď sa hnevajú, ako keď sa tešia.

Ťažko ich prečítať. Počas najbližších hodín, kým sa na mŕtvole neprejavia prvé viditeľné stopy, v prestrojení za sedliakov prenesú pašeráci nehybné telíčko. Na hranici nikomu ani len nenapadne podozrievať ustarostených rodičov, ktorí sa s dieťaťom v bezvedomí ponáhľajú k lekárovi.

V novodobej západnej literatúre popísal ako prvý účinky ópia anglický spisovateľ Thomas de Quincey. Vzdelaného romantického literáta viktoriánskej epochy začali prenasledovať orientálne božstvá. „Bežal som do pagody, celé storočia som bol väznený na jej vrchole alebo v skrytých miestnostiach. Bol som modlou, bol som kňazom, klaňali sa mi, bol som obetovaný. Višna ma nenávidel, Šiva na mňa číhal,“ opisuje expresívne a trochu zmätene dojmy z drogy v knihe Spoveď užívateľa ópia.

Niekoľko mesiacov po tom, čo sa spisovateľ v roku 1804 po prvý raz stretol s ópiom, izoloval Séguin, chemik Napoleonovej armády morfín, jeden z troch najdôležitejších alkaloidov, ktorý obsahuje šťava z nezrelých makovíc. Nový liek utišoval bolesť hlavy, vyvolával spánok, tlmil depresiu. Nadšení lekári ho začali predpisovať vo veľkom. Látka však prebúdzala závislosť.

Šírenie drogy, paradoxne, zastavil až liek, z ktorého dnes lekárom behajú zimomriavky po chrbte. V roku 1874 anglický chemik C. R. Wright varil niekoľko hodín na kameňoch morfín s kyselinou octovou a získal horkastý biely prášok. Pre zvláštne príznaky, ktoré sa prejavovali u testovacích psov, radšej od ďalších pokusov upustil. Vývoj však išiel inak ako vopred pripravovaný scenár.

Dva roky pred koncom devätnásteho storočia zopakovali nemeckí chemici rovnaký pokus a nový preparát vyhlásili za zázračný liek. Okamžite si razil cestu svetom. V roku 1906 schválila Americká lekárska asociácia heroín na všeobecné použitie a stal sa najrozšírenejším patentovaným liekom. Používal sa dokonca aj proti nádche. Morfinisti a kokainisti ho dostávali bez predpisu ako prostriedok proti narkománii.

Katastrofálne dôsledky na seba nenechali dlho čakať. Už v roku 1924 americký Kongres postavil jednohlasne heroín mimo zákon. Zázračný „liek“ však zo sveta nezmizol. Práve vtedy sa totiž na ňom dalo poriadne zarábať.

Temná história sa mi počas jazdy taxíkom premietala v hlave ako na plátne. Raz mi v Laose pri čakaní na víza povedal veliteľ pohraničnej polície Hiou-Lim: „Drogy byť veľký biznis.“ Najmä v mjanmarskom pohraničnom pásme v oblasti Zlatého trojuholníka môžu peniaze z predaja dobre poslúžiť na financovanie povstaleckých armád alebo vojenskej chunty.

Pritom ľudia, ktorí mak pestujú, nie sú nevyhnutne zlí. „Hlad byť silnejší ako strach. Horali nemať moc na výber. V horách malo úroda a oni z čoho žiť? Okrem toho oni na pestovaní mak nevidieť nič zlé,“ konštatoval Hiou-Lim.

A tak chudáci namiesto pestovania ryže celé dni zohnutí na makových poliach špeciálne zahnutými nožmi narezávajú hlavičku za hlavičkou. Ten istý mechanický pohyb deň čo deň. Riedke biele mlieko z rán na vzduchu postupne stuhne. Na druhý deň zoškrabú hnedkastú látku a surové ópium je na svete.

Vo vlhkej pôde dažďových lesov mak vyklíči takmer okamžite. Po vytrhaní slabších rastliniek sa medzi riedko rozložené zelené výhonky zaseje zelenina, ktorá obohatí pôdu živinami a spestrí jedálny lístok.

Z hľadiska biznisu je ópium zázračným artiklom. Vymyká sa zákonom ponuky a dopytu. S rastúcim predajom totiž počet záujemcov neklesá, ale stúpa. Na obchode sa však nabalia priekupníci. Jednoduchí horali dostanú len toľko, aby prežili v drsnej prírode a vládali na poliach pracovať.

V roku 1971 vznikol ako spoločná akcia OSN a thajskej vlády program, ktorý má horským kmeňom pomôcť. Jeho oficiálnym cieľom je ponúknuť horalom plodiny, ktoré by mohli pestovať namiesto maku. V Mjanmarsku zatiaľ veľmi nepochodili.

Historik Bohuslav Šnajder upozorňuje, že kým západné mocnosti sa dnes snažia bojovať proti výrobe drog, práve oni s nimi v Ázii odštartovali obchod. „Z čoho financovať koloniálnu administratívu?“ kládol si otázku britský guvernér Warren Hastings v Bengálsku.

„A čo ópium?“ navrhol jeden z poradcov. Pre britskú Indiu bol zisk z predaja do Číny rozprávkový. Obrovské množstvo drogy však začalo čínske obyvateľstvo postupne rozleptávať a v roku 1839 vysoký čínsky úradník Lin Ce-su spálil na protest viac ako dvadsaťtisíc kontajnerov ópia. Urobil približne to, čo bostonskí osadníci, ktorí zničili zásielku čaju, čím začali americkú vojnu za nezávislosť.

Výsledkom bola prvá ópiová vojna. Briti modernými zbraňami bez väčších problémov rozprášili cisársku armádu. Ako víťazi vnútili Číne jed, ktorý sami doma zakazovali. Keď Číňania nedokázali zastaviť narkomániu silou, pokúsili sa aspoň zmeniť zlo na zdroj príjmov a udržať tak čoraz vzácnejšie striebro v krajine. Od roku 1860 začali mak s úspechom siať roľníci v horských provinciách. Podobný scenár sa odohral aj v okolitých krajinách vrátane Mjanmarska, vtedajšej britskej kolónie.

Akoby toho nebolo málo, západní misionári v snahe krajinám pomôcť priviezli do Ázie prostriedok, ktorý mal znížiť závislosť miliónov obyvateľov od ópia. Narkomani rýchlo objavili čaro bielej tabletky morfínu a zámorskú drogu so suchým čínskym humorom nazvali Ježišovým ópiom.

V Mjanmarsku sa jazdí rýchlo. Ak by vodič spomalil, vozidlo by zapadlo. A tak blato spod auta fŕka na všetky strany. Plantáže pomarančov okolo cesty postupne striedajú banánovníky. Zlatisté pagody, ktoré sú takmer pri každom zoskupení domčekov, pri dopade ostrých slnečných lúčov žiaria oslepujúcim leskom.

Mjanmarčania sa radi chvália, že ich budhizmus je najčistejšou formou Théravádovho učenia v Ázii. V skutočnosti však barmský budhizmus časom do seba vstrebal veľa prvkov pôvodného náboženstva – animizmu. Viera v duchov je v krajine dodnes živá a veľa obyvateľov žije v presvedčení, že ich osud riadia rôzne variácie prírodných bytostí, ktorým treba prinášať obete.

Pri jazere Inle Liox-Chin parádne zaflekuje. V nejednej domácnosti je malý chrám s keramickými či plastovými figurínami ako symbolickým zastúpením duchov. Veriaci do svätyne večer vkladajú rôzne obety, napríklad zvyšky z večere, ale najmä kvety jazmínu a vonné tyčinky.

Pohľad na jazero je úchvatný. Na šírku má jedenásť kilometrov, na dĺžku dva razy toľko. Plytké dno umožnilo na hladine vybudovať umelé ostrovy a na nich domčeky, pagody, ba i polia so zeleninou. Známy je plávajúci bazár, ktorý sa koná každý deň. Zohnať na ňom možno takmer všetko. Na hojdajúcich sa loďkách bojujú o priazeň kupcov čerstvé ananásy s melónmi, hneď vedľa hodiniek Seiko a napálených cédečiek posledných hitov miestnej speváčky Majaji.

Neďaleko bazára v šerosvite dielní usilovní pracovníci ručne vyrábajú zelené cigary. Šikovné prsty zoberú listy zo stromu tanape, ktoré zošúľajú a naplnia vysušenou zmesou tabaku. Ako filter použijú kukuričný trs. Cigary sú v Barme veľmi obľúbené. V ústach ich zvierajú muži aj ženy.

Podaktorí si s rovnakým potešením k ústam prikladajú aj dlhú fajku, z ktorej stúpa sladkastý dym ópia. Tú si však zafajčia až doma, kde ich nikto nevidí a farebné sny im pomáhajú na chvíľu zabudnúť na každodenné starosti.

Mjanmarsko alebo Mjanmarský zväz, podľa miestneho názvu Pyi-daung-zu Myan-ma Naing-ngan-daw (Pjijtchaunsu Mjanma nainngamto). Do roku 1989 (na Slovensku do roku 1996) oficiálne a dnes ešte stále neoficiálne Barma. V roku 1948 získala krajina nezávislosť od Veľkej Británie. Ázijský štát s rozlohou 670-tisíc štvorcových kilometrov, ktorý má takmer 49 miliónov obyvateľov. Susedí s Indiou, Čínou a Thajskom. Hlavné mesto je Nepjito (do jesene roku 2005 bol hlavným mestom Rangún).

PROFIT / Andrej Horváth