Svojský raj v Indickom oceáne dostihla kríza, čaká ho však stavebný boom

Bola to trochu náhoda, že mi práve v čase, keď som na Mauríciu pristával, do oka padla myšlienka Marka Twaina o ostrove, ktorý Boh stvoril najprv a až potom raj k jeho obrazu. Vedel, o čom hovoril a ak preskočíme predchádzajúce tvrdenie, ostanú len slová pôsobivý a ojedinelý. Trúfať si však na Maurícius len s prívlastkami nestačí.

Začína sa zima. Dvadsaťšesť stupňov v tieni. Takmer ženské krivky Levej hory nad mestom Mahébourg na juhovýchode ostrova zakrývajú mraky. Už tretí deň prší. Je to v poriadku, pretože slnkom spálené telo Európana potrebuje oddych.

Postarší rybár už po niekoľkýkrát nahadzuje prút do tyrkysovej vody. Obďaleč za malou tabuľkou s poznámkou Súkromný pozemok jeho rokmi naučené pohyby sleduje párik s drinkom na sklenom podnose. V duchu preklínajú silu práva, ktoré im nepovoľuje súkromné vlastníctvo akejkoľvek pláže na ostrove. Všetky pláže sú zo zákona verejné. Je to komická scenéria. Bohatí turisti musia na ostrove štrnásť hodín letu od domoviny rešpektovať rybára s piatimi eurami denne. Skvelý príklad, aký svojský Maurícius je.

„Vraciam sa domov z práce po desiatej, žena však čaká na mňa s večerou. Vraj je to tradícia jesť spoločne, nechce počuť

Je hinduista a keď sa rozprávame, zvonku počuť výzvu moslimov k modlitbe. Desiatka náboženstiev, ktoré na Mauríciu vyznáva niečo vyše milióna ľudí z tucta národností, je len príkladom rozmanitosti ostrova. Ľudí nerozdeľuje. Cudzinec je prekvapený, ako sa vzájomne tolerujú.

Ostrov veľkosti Berlína stratený v Indickom oceáne má prepracovanejší právny systém ako niektoré vyspelé európske krajiny – napríklad ženy majú svoje vlastné ministerstvo práv. „Ale čo náboženstvo nezakazovalo, to zákon občas povolil. Ženy to ešte nedávno pociťovali najviac, bitkou od manžela, ale tá je už trestná,“ tvrdí Davish, majiteľ malého gastra neďaleko Blue Bay.

Kríza neobišla ani túto krajinu. „Menej návštevníkov, menej klientov. Čo sa dá robiť, pracovať musíme, dvojnásobne ťažšie,“ dodáva Ahmed, taxikár z pobrežnej dediny Belle Mare, kde päťhviezdičkové hotely polovicu ležadiel ani nevyťahujú zo skladov.

Ale Maurícius predbieha dobu a pozemky sa dnes skupujú ako na bežiacom páse. „Stavia sa všade. Mení sa všetko,“ tvrdí Rashma, majiteľka hostelu, keď autom prechádza okolo desiatok buldozérov v oblasti Le Morne na západe ostrova. Cestu tu od letiska totiž lemujú bilbordy nových rezidenčných projektov.

Pred akým boomom Maurícius stojí? „Mám v tom jasno. Vyštudovala som právo, teraz však idem do realít. Vláda začala na development dávať priveľa peňazí,“ naznačuje Priya, tridsaťročná Maurícijčanka, keď posrkáva z poobednej kávy.

Donedávna miestni počúvali diktát iných. Najprv Holanďanov, neskôr Francúzov a Britov. Teraz počúvajú svojich, ktorí však ostrov poeurópčujú.

Pre niektorých sa črtá zaujímavá budúcnosť. Iní konečne v tropickej pohode našli výzvu. Pondelkové tradičné trhy v Mahébourgu, niekdajšej vstupnej bráne Holanďanov, či dianie v meste Centre de Flacq vo vnútrozemí alebo na predmestí hlavného mesta Port Louis však naznačujú, že je to stále beh na dlhú trať. Tu stále o živote rozhodujú iné – staré pravidlá.

Pre domácich majú váhu odpovede na otázky, či modrooký Maurícijčan Eric predá náramky z morských perál výhodnejšie ako včera a či počasie v zimnom období a utlmenom dopyte vydrží aspoň do obeda, aby predal polovicu. Ostatné je už len c’est la vie (život). Pomimo toho sa menia azda len posledné modely čínskych hodiniek z dovozu či modely áut z Japonska a Indie.

Autá vlastnia zväčša taxikári. Ostatným sa ani pešo nič nezdá priďaleko. Kennedy s rodným menom Kisinqwa, miestny majiteľ motorového člnu, je jedným z mála schopných porovnávať a vybrať si aj z nového, ak sa mu to hodí. Pred siedmimi rokmi sa oženil s Angličankou, ktorá sa presťahovala na ostrov a dopracoval sa k dvojposchodovému domu v lukratívnej oblasti Blue Bay na juhu ostrova.

„Nemám to ďaleko k cudzej klientele,“ úsmevne tvrdí, že od cudzincov na rozdiel od domácich si môže vypýtať za cestu člnom na kokosový ostrov na šnorchlovanie aj dvojnásobok. „Beriem to tak, ako to je. Ľudia drú všade. Tu, ale aj u vás,“ naznačuje svoj postoj Kennedy. „V Európe robia a k nám si chodia užívať.“

Tento názor mu azda umožnili aj občasné cesty do Anglicka k manželkinej rodine. Po týždni na pevnej pôde starého kontinentu je ním však „prejedený“. „Viem, prečo ľudia raz za rok utekajú k nám. Ale nikde peniaze nerastú na stromoch. Rozdiel je, že vy pracujete v kancelárii a ja vozím ľudí člnom. Iba v tom.“

Svet si môže brať príklad z ostrova, kde na 1 900 štvorcových kilometroch dokáže spolunažívať minimálne desať národností. „Každá má svoje prázdniny, svoj sviatok,“ potvrdzuje Pravind, podnikateľ z Mahébourgu. Väčšina domácich hovorí po kreolsky (pôvodným jazykom domorodcov, ktorí svojsky vytvoreným nárečím mútili hlavu koloniálnym Francúzom), ale súčasne aj po francúzsky či po anglicky a rozumie hindčine.

 Pravind prešiel viacerými povolaniami, začínal s počítačmi. Internetový boom však do Indického oceánu nedoplával. Neskôr dovážal stavebné materiály, ale svojím zámerom predbehol stavebný rozmach. Dnes ťaží z počítačov a ubytovacích služieb. Podobne ako iní. Dve zamestnania dajú slušný štandard, štyri až päť stoviek eur mesačne.

Väčšine ľudí však stačí zabehnutý pracovný kolobeh. Pravind môže byť výnimkou, lebo podľa neho možností podnikať je menej ako vtákov Dodo pred ich vyhynutím. Hrozí, že bohatší cudzinci môžu časom vyzbierať hrozienka z maurícijského koláča a prosperovať. „Považujem sa teda viac za šťastlivca,“ tvrdí Pravind.

Niečo vyše jedného eura stojí autobus krížom cez ostrov do oblasti Grand Bois. Domáci majú preň názov Bois cherri, čiže „vypi si, drahá“. Vnútrozemie pripomína Havajské ostrovy, mentalita a kultúra občasných hinduistických chrámov zasa Indiu. Domy na ostrove nemajú čísla, orientácia sa spolieha na atypické výčnelky koloniálnych stavieb.

Starý autobus zastavil až v hlavnom meste Port Louis. Za hodinovú cestu z juhu vyprodukoval viac splodín ako piatková kolóna na diaľnici slovenskej D1. Ekologický prístup domácich je márnotratný, indická majorita nemieni meniť návyky zo špinavej Indie a tropický raj dostáva zabrať pri každom naštartovaní autobusu.

Ostáva však prejsť hlavným trhoviskom a jedinou šesťprúdovkou na ostrove. Známy waterfront, prístav a niekdajšie útočisko zástupcov koloniálnych veľmocí, je na dosah. Kedysi Holanďania, neskôr Francúzi. Scenéria je identická s Kapským Mestom a Francúzom možno odporučiť, nech ostanú skôr pri móde ako v stavebníctve.

Port Louis je kaleidoskopom ostrova. Kto hľadá históriu, informačné technológie, indický import, dostihy, hinduistické chrámy, je na správnej adrese. Ale Port Louis so všetkými múzeami vystihuje Maurícius najmenej. Mentalita ľudí je tam už ľahko „líznutá“ biznisom a inak pohodový ostrov tu jemne začína páchnuť stresom.

Svet pozná zväčša biele pláže, pridrahé hotely, zaľúbené páriky či vulkanické kamene na chrbty v jednej z masáží. Možno si ešte inak predstaviť raj? Zrejme áno. Zdolateľné vulkanické pohoria, rozsiate ostrovy s endemickou flórou, vnútrozemské jazerá s údajne posvätnou vodou z rieky Ganga, kreolská ryža, štvrtkové školské prázdniny a predovšetkým pohodlná ľahostajnosť, od ktorej domácich odtrhne až príprava na najbližšiu dennú modlitbu. Ostrov žije dvoma životmi.

Ale len malá časť sa odohráva za rozsiahlym poľom, ktoré križuje taxík. Domáci ho poznajú len z diaľky. Je to život luxusných víl, ktoré skupujú napríklad piloti British Airways ako útočisko medzi dvoma šichtami. Tých je však tak málo ako šesťpercentnej menšiny Číňanov, ktorých možno zahliadnuť predovšetkým v textilných fabrikách rozsiatych po ostrove.

Smerujeme však inam. Už po piatich minútach jazdy autom je jedinou scenériou pole cukrovej trstiny. Ako plenta oddeľuje prepychový luxus päťhviezdičkových hotelov od zvyšku ostrova. Náhle sa pred starším taxíkom Hyundai rozprestrie lagúna Pointe Quatre Cocos, východný výbežok Maurícia, ktorý domáci nazývajú koniec sveta.

„Ľuďom odtiaľto hovoríme, že prišli z konca sveta,“ dodá taxikár, kým zabuchne dvere. Ale ľudia tu nie sú iní. Neočakávam zázraky, ale azda prvý raz sa Maurícius odhaľuje. Ostrovná pohoda, vôľa rozprávať sa s cudzincom a nemyslieť len na peniaze, ktoré za náramky či pozdrav v naučenej nemčine dostať.

„Maurícius je skvelý. Pochádzam z Rodriguezu (susedný ostrov východne od Maurícia), ale tu má život iný význam. Tam je to skôr rezervácia, tu sa dá žiť, neponáhľať sa. Zarobím si a z času načas sa vrátim loďou na Rodriguez, ale Maurícius už neopustím,“ rozpráva Phillipe. Nemá nijaké stabilné povolanie, robí všetko, čo sa momentálne pritrafí. „Ešte mám zarobiť pár stoviek rupií. Cesta na Rodriguez stojí niečo vyše tisícky (zhruba 25 eur). Už sporím pol roka, ale mám čas, neponáhľam sa nikam.“

Slovná pochodeň. O čom hovorí Phillipe, je možno cudzie väčšine ľudí, ktorá na ostrov zavíta. Naznačuje to azda aj rozhovor s Freddym Langerom, autorom príručiek Marco Polo. Ten prišiel na Maurícius už v roku 1991. Stačí prvá otázka, či by na Mauríciu chcel aj žiť. „Nemyslím si, že by som to dokázal.

Dlhodobo určite nie. Život tam je priveľmi pomalý a my nie sme naň nastavení, ani keď týždne vylihujeme na ležadlách. Ale Maurícius je o inom ako len o samote na bielych plážach. Mnohorakosť hôr, prítulnosť kostolov, nevtieravá prívetivosť domorodcov.“ A tak Mark Twain bol možno prvým, kto význam Maurícia uviedol na správnu mieru, ale jeho veta o ostrove, ktorý Boh stvoril skôr ako raj, bude plynúť z mnohých úst.

PROFIT / Radovan Žuffa, Mahébourg, Maurícius

Foto - Profimedia.cz, Radovan Žuffa