Slovenské hrady: Čičava

Ak ste milovníkom stredovekej histórie a k vášmu koníčku patria návštevy slovenských hradov, asi mi dáte za pravdu, že väčšina z nich dnes existuje ako dobre utajená vojenská základňa. Sú zarastené stromami, burinou, kríkmi a ak sa práve nenachádzajú na turisticky značkovanej trase, je občas problém ich nájsť. S Čičavou tento problém určite nebudete mať. Neviem, či sa mi starší pán v montérkach sťažoval, alebo chválil, ale jeho činnosť na tomto hrade spočívala práve v tom, že areál hradu čistil od buriny v rámci verejno-prospešných prác vykonávaných nezamestnanými na pokyn starostky obce. Pani starostke patrí moja hlboká úcta. Má k slovenskej histórii a rozvíjaniu turistického ruchu ten správny „manažérsky“ prístup, ktorý mi tak veľmi chýba tu na západe Slovenska.

Ak by ste sa v roku 1270 stretli s názvom Castrum Chichava, nešlo by o destináciu v tom čase ešte v „neobjavenom“ Mexiku, ale o hrad Čičava na výbežku Beskydského predhoria vo výške 225 m nad riečkou Ondava. Ak mal jeho majiteľ menovku na vstupnej bráne, tak potom tam bolo meno magister Rejnold. Tento pán bol predkom známej rodiny Rozgonyiovcov. Koncom 13. storočia sa Čičava stala strediskom hradného panstva a okolo roku 1316 mala už strážnu a kontrolnú funkciu nad cestou vedúcou do Poľska. Koniec 15. a začiatok 16. storočia znamenali pre hrad rozsiahle stavebné úpravy smerujúce k jeho prestavbe a rozšíreniu. Pribudla veľká delová bašta nad dolinou rieky Ondava a okrúhla bašta zabezpečujúca vstup do predhradia. 16. storočie bolo pre Čičavu mimoriadne akčným obdobím. V roku 1527, v čase dvojvládia, ju najskôr získal Štefan Drugeth, stúpenec Ferdinanda Habsburského, ale ešte v tom istom roku hrad dobyli a vypálili vojská protikráľa Jána Zápoľského. V  tom istom storočí bol na hrad presťahovaný archív Zemplínskej stolice a konali sa v ňom stoličné zhromaždenia. Relatívny pokoj si užila Čičava do roku 1684, keď sa dostala do pazúrov povstalcov Imricha Tököliho. Majiteľa hradu Žigmunda Drugetha zajali a na rozkaz svojho pána v Košiciach popravili. O pár rokov neskôr, v roku 1704, ho majú v rukách zasa kuruci Františka II. Rákocziho. Prechodne sa tu zdržali až do roku 1711. Po ich kapitulácii asanačné práce na hrade vykonalo cisárske vojsko.

Z toho, čo sa zachovalo (a zachovalo sa toho dosť!), sú zaujímavé zvyšky obytných miestností s valenými klenbami, strieľne v obvodových múroch, ktoré nemajú zvislo pretiahnutý tvar, ako to býva obyčajne, ale vodorovne pretiahnutý, a farba. Steny majú výrazné načervenalé sfarbenie, podobne ako napríklad Fiľakovský hrad. Akoby boli postavené z kameňov sopečného pôvodu alebo z kameňov s vysokým obsahom železa.

Iná zaujímavosť, ktorá sa uchovala už len v literárnom podaní, je Kniha lží a luhárov. Ľudovít Janota o nej píše vo svojom diele Slovenské hrady: „(...) neskôr bola široko-ďaleko známa pod názvom Kniha Čičavská. Do tejto knihy boly zapisované všetky nemožné lži a cigánstva oných čias, a to s pomenovaním pôvodcov. Na vidieku sa až podnes udržalo príslovie, že keď niekto veľmi cigáni, povie sa mu: ‚Aj toto by sa malo zaznačiť do Čičavskej knihy!‘ Táto kniha sa neskôr dostala do archívu rodiny barkóczyovskej.“ Kam sa podel archív rodiny Barkóczyovej, to už by bolo pátranie pre špeciálneho agenta Muldera.

K hradu je prístup možný po zelenej turistickej značke z osady Podčičva, ktorá je súčasťou obce Sedliská. Tesne pred finálnym stúpaním je novopostavená Kyslíková dráha hrad Čičava. Vrelo odporúčam absolvovať behom, tak ako to odporúčajú jej tvorcovia. Hore na hrade budete po tom kyslíku z názvu dráhy veľmi túžiť! Vy, čo sa vydáte po lesnej ceste, dobre sa pozerajte pod nohy. Niektoré skaly, ktoré sú na ceste, dodnes nesú stopy vyjazdenia od úzkych kolies stredovekých vozov.

www.inzine.sk