Gejzír

Gejzír na Sivej Brade

Na lokalite Sivá Brada neďaleko Spišskej Kapituly vyviera viacero prameňov minerálnych vôd na travertínovom kopci. Samotné teleso kopca vzniklo postupným usadzovaním sa látok, pôvodne rozpustených vo výveroch minerálnych vôd. Na vrchole kopca stojí kaplnka sv. Kríža. Už v 17. storočí boli na tomto kopci opísané dva vývery – na vyššom z nich, cca 20 krokov od kaplnky, s hrmotom prebublával vystupujúci plyn (oxid uhličitý). Na severnom okraji kopca bol v roku 1956 vyhĺbený vrt B 2, ktorý mal pôvodne slúžiť na zásobovanie kúpeľov na Sivej Brade minerálnou vodou. Vrt je hlboký 132 m a erupčné prejavy nastali od dosiahnutia hĺbky 119,8 m. Pôvodná výška erupcií bola 15 m, teplota vody 11°C a obsah CO2 2,14 g/l. Dochádzalo k nej 3 krát denne po 2 minúty, eruptovaný objem vody bol cca 1000 l. Erupcie postupne slabnú a aj intervaly medzi nimi sa predlžujú. Pôvodná pažnica vrtu bola v deväťdesiatych rokoch 20. storočia odstránená a okolie vrtu dnes budí dojem prirodzeného výveru vo forme prameňa.

 
Princíp fungovania gejzíru je iný, než ako je tomu u typických gejzírov Islandu, Nového Zélandu či Yellowstonu. Príčinou náhleho uvoľnenia akumulovaného objemu je namiesto horúcej vodnej pary oxid uhličitý, vo veľkých množstvách prítomný v hlboko obiehajúcich podzemných vodách Karpát. Ten postupne prebubláva do vody nahromadenej v priestore vrtu, až kým nespôsobí pokles hydrostatického tlaku v priestore vrtu. Následne je nahromadený objem vytlačený z akumulačného priestoru hydrostatickým tlakom pritekajúcich vôd, ten je postupne zaplnený novou podzemnou vodu, do ktorej postupne preniká CO2 a cyklus sa opakuje.

Voda „gejzíru“ i okolitých minerálnych prameňov má celkovú mineralizáciu cca 3,5 až 4,0 g/l. Okrem vápnika (Ca – 0,35 g/l), horčíka (Mg – 0,3 g/l) a hydrouhličitanov (HCO3 – 2,1 až 2,5 g/l) obsahuje ešte významný podiel sodíka (Na – 0,5 g/l), draslíka (K – 0,15 g/l) síranov (SO4 – 1,0 g/l) a chloridov (Cl – 0,3 g/l).

Herliansky gejzír

Herliansky gejzír môže vďačiť za svoj vznik rozkvetu kúpeľníctva v danej lokalite na konci 19. storočia. Majiteľ kúpeľov v Herľanoch v roku 1870 poveril banského inžiniera Viliama Zsigmondyho vrtnými prácami s cieľom zabezpečiť dostatok minerálnej vody pre ďalší rozvoj kúpeľov. Prvá erupcia podzemnej vody z vrtu bola zaznamenaná v hĺbke 172 m dňa 18. augusta 1872. Trvala iba 5 minút a dosiahla výšku 4 m. Ďalšia erupcia nastala po dosiahnutí hĺbky 275 m 4. júla 1873 a bola taká silná, že zničila strechu vrtnej veže, umiestnenú vo výške 20 m. Po dosiahnutí hĺbky 330 m nastala neprerušená erupcia podzemnej vody počas 10 dní (od 15. do 25. októbra 1874) a jej stĺpec dosiahol výšku 110 m. Vŕtanie bolo ukončené v roku 1875 v hĺbke 404,5 m. Najväčšie prítoky podzemnej vody do vrtu sú z hĺbkového intervalu 351 – 404,5 m. V 19. storočí sa erupcie opakovali v 8 až 9 hodinových intervaloch, neskôr v 18 až 20 hodinových.

V súčasnosti sa erupcie periodicky opakujú v intervaloch 21 až 36 hodín, priemerná výdatnosť eruptovaného množstva vody je cca 25 až 30 l/s a erupcia trvá okolo 25 minút. Dĺžka erupčného intervalu je závislá od zrážkových úhrnov, počas daždivejších období sú erupcie častejšie. Počas jednej erupcie je z vrtu vytlačených cca 37,5 až 45,0 m3 vody. Výška erupcie je 15 m, jej začiatok býva indikovaný typickým zápachom sulfánu (H2S). Počas erupcie sa teplota vody zvýši z 10°C na 17,8°C, obsah vo vode rozpusteného oxidu uhličitého stúpne na 1,385 g/l. Priemerná mineralizácia vody je okolo 6,3 g/l, obsah hydrogénuhličitanov (HCO3) cca 3,0 g/l; sodíka (Na) 1,7 g/l; chloridov (Cl) 1,3 g/l; vápnika (Ca) iba 0,2 g/l a sulfán (H2S) so svojim typickým zápachom je prítomný v hodnote 1,24 mg/l. Podzemná voda je nátrium-chloridovo-hydrogénuhličitanového typu, so slanou chuťou.
 
V súčasnosti je Herliansky gejzír upravený do podoby fontány v parkovom prostredí. Princíp funkcie gejzíru je analogický s princípom opísaným pri gejzíre v Sivej Brade.